Čaute, tak som sa po dlhom čase odmlky konečne dokopal k tomu aby som sem niečo napísal. V nejakých tých článkoch z minulého roku som toho nasľuboval a nič sa nezmenilo. Tak to týmto krátkym pohľadom späť, chcem aspoň trochu napraviť. V minulom roku sme realizovali mnoho akcií ale chcel by som vypichnúť 3 z nich. A keď už sme pri tej trojke, spomeniem, že všetkých akcií sa zúčastnilo tzv. tvrdé jadro: Janka, MatoBB a moja maličkosť. Ale poďme už k tým akciám.
Špacír alebo 100km/24h
Začalo to Jankiným nadšením už asi pred 2 rokmi, aby sme spravili danú akciu. Prvý pokus nevyšiel, na ten druhý sa už našla skupinka odvážlivcov v zložení Janka, Miro, MaťoBB a ja. Prípravu sme (ne)podcenili a došli sme do Vsetína čiastočne vyspatí a po celom pracovnom dní. Nadšencov sa tam nazbieralo vyše 200, prekvapením bolo keď sa medzi organizátormi objavili známe tváre z Prešova. Nasledovala inštruktáž od organizátorov, ktorí nás oboznámili s trasou a jej nástrahami. Polhodinku pred polnocou sme vyrazili na miesto štartu, odkiaľ to cca o polnoci všetko začalo. Vyštartovalo sa neuveriteľným tempom(6km/h) a po cyklo-chodníku sa cez Vsetín vinul svetelný had zložený z čeloviek a rôznych druhou svietidiel. Po asfaltovom začiatku nasledoval úsek bahna, ktorým sme sa museli boriť hodný úsek cesty. S prvými slnečnými lúčmi sa začala zlepšovať nálada v posádke, aj keď sa začala prejavovať únava, čo bol prvý príznak neúspechu našej expedície, aj keď som si to nechcel priznať. Tempo pomaly začalo klesať a z blížiacim sa stravovacím zariadením na Kohoutke sa naša rýchlosť dostala na 0km/h. Po tejto prestávke sme sa už nedokázali rozbehnúť a po došuchtaní sa na Veľký Javorník a dostatočne veľkých otlakoch sme sa rozhodli náš prvý pokus ukončiť na cca 45-tom kilometri plánovanej trasy. Nasledoval zostup do najbližšej dediny na bus do Vsetína. Pri našom príchode na základňu nás už vítali prví absolventi daného ročníka, ktorí to dali za 14hodín a nejaké tie drobné.
Naše/moje plány sa nenaplnili, ale aj tak to bol najdlhší úsek aký som v živote prešiel za jeden výlet. Počasie nám prialo, krajina bola úžasná a tak máme o dôvod viac sa tu opäť vrátiť. Tak hurá na Špacír 2011!!!
Prikladám par odkazov na danú akciu:
miniŠpacír
Po neúspešnom Špacíri, sa nám pod ruky dostala trasa ktorá prechádzala cez 11 malokarpatských sedemstoviek (cca 55km) a tak sme ju pomenovali miniŠpacír. Na túto trasu sme sa vybrali v deň konania volieb do parlamentu. Takže hneď na začiatku sme si splnili občiansku povinnosť, ktorá sa následne spečatila v blízkej krčme. To bolo predzvesťou toho, že dnešné tempo nebude o nič lepšie ako na Špacíri. Aj skupinka sa nám tento krát trochu rozrástla a to o Asiu a Katku, cestou sa ešte pripojil Marek a jeho bratranec, takže v počte sme sa dostali na číslo 8. Prvých pár 700-viek sme museli hľadať mimo značkovaného chodníka. Po absolvovaní prvých štyroch 700-viek došlo k prvému odkloneniu od plánu a to tým, že vynecháme Veľkú Homoľu, nasledovalo vynechanie Vysokej, čím nám už zostávalo absolvovať posledných 5 vrcholov. Tu došlo k rozdeleniu skupiny a ďalej sme už pokračovali len štyria. Pred nami sa vypínala Vápenná, ktorá mala byť a aj bola testom našej výdrže. O čo väčšie bolo prekvapenie, keď sme na jej vrchole stretli P3ka. V spoločnosti komárov sa však nedalo dlho zotrvať, tak sme sa pobrali ďalej našou trasou. Tempo sa s pocitom prichádzajúcej búrky opäť zrýchľovalo a cesta nám šla od ruky, ale aj tak nás búrka dobehla a pri pokuse o prekonanie jedného hrebeňa nás prinútila zbehnúť do údolia. Nezostávalo nám nič iné len sa vybrať do najbližšej civilizácie, aj keď bola na opačnej strane Karpát. Takže namiesto v Smoleniciach sme skončili pri Plaveckom Petre. Našťastie po nás prišiel Marek a hodil nás k autu v Smoleniciach. Unavený a patrične zmorený sme ešte chvíľu posedeli u Havrana.
Takže ďalší neúspech, ale aj ďalšia inšpirácia vrátiť sa na túto trasu a absolvovať ju celú. Snáď o rok 
Orientačný profil trasy (zdroj: hiking.sk)
cykloŠpacír
Návraty k roku 2010 uzatvorím poslednou expedíciou, ktorú sme tento krát realizovali na bicykloch. Bol to jeden z ďalších Jankiných snov a to spraviť cyklotrasu Passau - Bratislava. Naplanovali sme to na začiatok septembra a v zložení Janka, MaťoBB, Miro (ako odvoz do Viedne) a ja sme sa plný odhodlania vybrali zdolať túto trasu. Passau nás privítalo nie príliš dobrým počasím a zdvihnutou hladinou Dunaja. Prvý deň sme dali niečo okolo 50km, držiac sa nášho hesla: Šak netreba to preháňať. Obzreli sme 180° zatáčku Dunaja a začali sme sa obzerať po ubytovaní.
Na druhý deň sme na naše veľké prekvapenie zistili, že odchádzame z penziónu poslední. Nič to zato, tento krát sme dali 110km. Obed sme dali na lavičkách v Linzi a naše kolesá smerovali do Mauthausenu. Bolo to dosť zvláštne miesto, asi treba navštíviť aby si človek uvedomil, aké zverstvá sa v tom čase páchali (a možno sa to deje aj dnes, len v inej podobe). Zostávalo nám ešte dosť kilometrov, tak sme nahodili tempo a hybaj k našemu ďalšiemu nocľažisku. A opäť hľadanie miesta na spanie a niečo pod zub na večeru.
Tretí deň sa historia opäť opakuje a my odchádzame zase posledný, nevadí dnes toho máme na pláne menej, tak môžme zvoľniť. V pláne je návšteva kláštora v Melku. Ak budete mať cestu okolo, tak sa tam iste zastavte. Kláštor je postavený tak, že ho vidno už z diaľky a stoji to zato obzrieť si ho z vnútra. Dnes sme už mali ubytovanie zabezpečene a čakala nás prvá noc v jugendherberge v Kremse. Pri prechádzke večerno-nočným Kremsom sme započuli tri slovenky, nezvratný dôkaz toho, že sa blížime k domovu.
Na štvrý deň, nič nezvyčajné, opúšťame prázdnu garáž na bicykle ako posledny 
Podľa výpočtov nám do Blavy zostáva cca 130km. Zvládli sme už 110, tak zvládneme aj 130. Cestou do Viedne nás vystrašil mierny dážď, ale ten rýchlo pominul a my sme spokojne šľapali ďalej. Aké bolo naše prekvapenie keď vo Viedni sme už mali odjazdených 90km. Dali sme úžasnú pljeskavicu, oddýchli a hybaj ďalej netušiac čo nás ešte čaká. Tešiac sa na vlastnú posteľ, sme si museli ešte vytrpieť monotónny úsek medzi Viedňou a Hainburgom. V Hainburgu nám však Janka sľúbila odmenu, tak sme zabočili do krčmy na pauzičku. Cestu do Blavy sme zvládli v pokojnom tempe. Trasa pre dnešný deň je 150km, vcelku fajn na posledný deň.
- galéria
- rozpis km a pdf-ko na ubytovne
- Donau Rad Weg
Po príjazde domov sme si mohli konečne povedať, tak aspoň niečo sme tohto roku zvládli až do konca. Prvý, snáď nie posledný expedičný úspech. Plánov na tento rok je úž neúrekom, tak držte palce, aby sme to zvládli. Prekonať nesplnené a objaviť nové ciele.